V pamätnú sobotu 6.12.1992 sa v rámci všeľudového hlasovania rozhodli Švajčiari nepristúpiť do hospodárskeho zväzku EÚ. V referende, ktorého sa zúčastnilo rekordných 78,7% hlasovania schopného obyvateľstva povedalo jasné „NIE „ 50,3%. Proti prístupu hlasovali nemecky hovoriace kantóny vrátane nemeckých jazykov zmiešaných kantónov (kantón Graubünden až 67,6%), pričom taliansky a francúzsky hovoriace kantóny boli odmietnutím prístupu do európskeho zväzku hlboko sklamané. V takej miere, že 6. december bol členom Spolkovej rady Jeanom-Pascalom Delamurazom označený ako „čierny deň". Tesné víťazstvo „EU-gegnerov" takmer ohrozilo súdržnosť Švajčiarska, pretože niektoré francúzsky a taliansky hovoriace kantóny sa chceli od krajiny oddeliť.
Patriotizmus, posilnený oslavami 50. výročia mobilizovania švajčiarskej armády (1989) zažil svoju renesanciu. Obrovské Hurá! rezonovalo v 14 kantónoch a 4 polkantónoch s patričnými oslavami - aj so zvonením na kravských zvonoch. Dnes, po 20. rokoch Christoph Blocher, jeden z vtedajších horlivých bojovníkov proti prístupu do EÚ, si myslí, že Švajčiari svojim rozhodnutím učinili vtedy výnimočne múdre rozhodnutie. Švajčiarsko zostalo nezávislé. Pre noviny Die Südostschweiz am Sonntag hovorí: „Požehnanie tohto rozhodnutia je dnes viditeľné: máme plnú zamestnanosť - vonku v EÚ je oproti tomu nezamestnanosť, a to až do 50% výšky nezamestnanosti mládeže! To všetko súvisí s chybnou konštrukciou EÚ. Španieli by nikdy nemohli robiť také hlúposti, pokiaľ by im niekto nedal Euro. A teraz prichádza účet: všetci sa tlačia do Švajčiarska, aby tu pracovali. Nie preto, že máme lepších politikov, ale preto, že máme lepšiu ústavu. Tá by sa zničila, pokiaľ by sme boli v EÚ."
Patriotizmus kvitne aj dnes, hoci časom došlo k zmene politických strán a ich štruktúry (niektoré vznikli nové, poniektoré zanikli). Bolo to vidieť aj na oslavách niektorých novozvolených predstaviteľov kantónov, ktorí sa „hrnuli pri všetkej sláve a úcte" do svojho rodiska. V dennej tlači som zazrela kritiku smerujúcu k výške výdavkov súčasne s povzdychom pri pohľade na výšku výdavkov na volebnú kampaň kandidátov na amerického prezidenta. Na rozdiel od ducha doby, ktorý panuje v Berlíne, ktorý máva rukou nad politickým významom osobnosti. Ten ustupuje v očiach rýchle sa rozvíjajúceho kozmopolitného centra v prospech kvality volebného programu.
Že z Berlína do Bernu nie je až tak blízko, poukazuje nositeľ Švajčiarskej knižnej ceny 2012 Peter von Matt, významný švajčiarsky germanista a spisovateľ. Hoci podotýka (pre Die Südostschweiz am Sonntag), že Švajčiari sú oveľa citlivejší na to, čo povedia Nemci, ako na to, čo hovoria na ich adresu napríklad Američania. Pritom dnes nemecké televízne programy bežia pred každou pohovkou a Švajčiari hovoria nemecky (Hochdeutsch) tak dobre ako nikdy predtým. Európa park Rust je veľká púť švajčiarskych rodín a Berlín si vyberá za miesto štúdia v rámci zahraničného ročníka takmer každý študent umenia a kultúry. Ale napriek tomu všetkému akoby susedská politika nefungovala dobre. V rámci nej dominujú deštruktívne „fantázie". Možno aj podozrenia, že Švajčiari si vyberajú „hrozienka". Pritom väčšina Nemcov nemá konkrétnu predstavu, ako funguje jemný politický mechanizmus Švajčiarska, v rámci toho aj o tom, o čom je vôbec Spolková rada. To všetko má svoje následky - ktorých obsah viac-menej je aj nám, občanom Slovenska, známy z čias česko-slovenskej federácie.
Záver je jednoznačný. Európska (západná) kultúra je jeden celok a každý štát je jeho časťou. Či chceme, alebo nechceme. Problém kvality vzájomného spolužitia na jednom kontinente je zaiste aj niekde inde. Nepriamo na to poukazuje aj nedávny pokus švajčiarskeho Graubündenu uzákoniť celoplošne (kantonálne) platnú rámcovú schému financovania cestovného ruchu - TAG (Tourismusabgabengesätz). Podľa nej na základe solidarity k cestovnému ruchu ako k základnému producentovi hodnôt v alpskom regióne mali byť „ku kase" za účelom spolufinancovania regionálneho marketingu volaní všetci podnikatelia (PO i FO) a majitelia „druhých bytov" v kantóne. Hoci politické strany v posledných dňoch boja „pred referendom" sa ťali za to, či toto „volanie ku kase" je alebo nie je ďalším zdanením, v podstate šlo v tomto boji o jedno a to isté, o čo ide v otázke solidarity obyvateľom EÚ, a to o mieru sociálneho cítenia ako spravodlivého etického prístupu k slabšiemu. Koncepcia TAG-u jednoznačne znevýhodňovala „silnejšieho" a „schopnejšieho" na úkor „slabšieho". Jednoducho povedané: hoci koč ťahá 24 koní, jeho rýchlosť je rýchlosťou najpomalšieho koňa. Etické hodnoty a schopnosť ekonomickej akcelerácie prichádzajú do stretu aj pri prisťahovaleckej problematike (počet prisťahovalcov vo Švajčiarsku rapídne rastie). Neutrálny Švajčiar má možnosť - a príslušne ju aj využíva: ekonomicky hodnotiť mieru solidarity a zvážiť bod, v ktorom sa táto mení na seba zničujúci proces.
Švajčiarsko, ako každý hospodársky vyspelý európsky štát, je silne sociálny. Sieť NGOs (neziskových organizácií) má tu skutočne živnú pôdu. Z médií sa dozvedám, že jeden zo spolkov dokázal zozbierať milión Frankov na opravu starej lanovky. Je to nádherná vec, ale pýtam sa, čo robil majiteľ tohto horského dopravného zariadenia, že v tejto prosperujúcej spoločnosti nedokázal zabezpečiť sám jej obnovu? Pod čiarou rovnaké čísla - ale čo je nad ňou? Chyba na strane politiky prerozdeľovania? Švajčiarskej či tej z EÚ?
Nie som politik, ba ani sociológ. Myslím si však, že Švajčiarsko vo vzťahu k EÚ čakajú zmeny. Rovnako ako sa chystajú v oblasti bankového tajomstva (rokovania o zasielaní bankových informácií daňovej centrále v USA dobiehajú do záverečnej fázy). Z pohľadu občana jednej z krajín EÚ môžem konštatovať: ak k tomu dôjde, chyťme sa príležitosti a zároveň prehodnoťme, čo patrí „únii" a čo patrí „regiónu". Lebo ten, kto platí (zo zdrojov na prerozdeľovanie) , ten rozkazuje. Demokracia má však svoje korene „dole".
